„Moji rodičia sa dozvedeli, že trénujem plávanie, keď som domov doniesol diplom...“ Ivan Janko.

dátum: 01.06.20-01:50

Plávanie je najzdravší druh športu, o tom niet pochýb. Vedieť plávať však správne, tak aby to telu pomohlo, už v dnešnej dobe nie je taká bežná záležitosť. Správne plávať je totiž takmer „veda“!
Ako to vyzeralo v minulosti s plaveckým športom, aké rozdiely sú v tomto športe dnes, sme sa porozprávali s plaveckým trénerom PaedDr. PhDr. Ivanom Jankom PhD.

Ako a kedy ste sa dostali prvýkrát k plávaniu?

Nuž, ak odhliadnem od faktu, že do hlbšej vody na rieke Ipeľ som vošiel  tak, že som sa držal hrivy našej kobyly (ale aj otec bol po ruke) , tak to bolo na kúpalisku v Lučenci – Opatovej. Aj to bolo dosť zaujímavé, lebo som mal od lekára prísne zakázaný akýkoľvek pohyb – liečil som sa na TBC...! Moji rodičia sa dozvedeli, že trénujem plávanie, keď som domov doniesol diplom a medailu za 1. miesto na majstrovstvách Stredoslovenského kraja v disciplíne na 100 m prsia. V mojej tzv. plaveckej kariére nič nebolo bežné, lebo mojím prvým trénerom (keď som sa naučil plávať) bol lekár, ktorý mi pôvodne zakázal plávať. Volal sa MUDr. Gabriel Hernády a trénoval som spolu s jeho synom. Ozajstným „gurum“ v mojom živote však bol Krista Ďuri - báči,  ktorý ovplyvnil veľkú časť môjho života. Naučil ma napríklad, že nič nie je zadarmo. Jednoducho treba makať!

 

Aká bola vtedy doba, pohľad na šport bol zásadne odlišný, ako je v súčasnosti, v čom vidíte rozdiel.

Rozdiel vidím vo všetkom. Trénovať som začal v júni roku 1962, čiže som mal takmer 14 rokov. To je dnes nemysliteľné, v tom veku sú už vyspelí plavci. Dobu som, vzhľadom k svojmu veku nevnímal. Tak vzdialene som vnímal nadávky svojich rodičov a starých rodičov. My v Lučenci sme boli  „špecifikom“ aj preto, že sme plávali na tzv. otvorenom bazéne a len v lete. Prvý krytý bazén som videl v Žiline, kde som sa stal majstrom Slovenska na 100 m prsia, samozrejme tiež v kategórii otvorených bazénov. Čas, ktorý som dosiahol (pamätám sa – bol na diplome) bol však zrovnateľný - 1:18,6. Zásadný rozdiel so súčasným stavom bol aj  v tom, že sme strašne chceli (napríklad nie v jednom prípade som na tréning išiel do Dolnej Strehovej, kde bola termálna voda, 28 km na bicykli odplával som tréning a potom som šliapal na bicykli domov). Pravda je aj to, že  všetko bolo zadarmo. Nuž a plavecký šport v roku 1964 so súčasným plávaním sa nedá vôbec porovnávať. Taký rozvoj, aký zažíva tento šport najmä od začiatku 70 – tych rokov minulého storočiazažívala napríklad atletika o 30 – 40 rokov skorej.

 

Prečo práve plávanie Vás učarovalo?

Prečo? Vysvetlil to niekoľkonásobný olympijský víťaz z Maďarska Tamás Dárnyi v roku 1991. Jeden novinár na tlačovke začal poznámkou, že vy plávanie určite milujete. Tamás ho zahriakol s odpoveďou, že nenávidím ho, ako môžete mať niečo rád, od čoho vás všetko bolí! Tak prečo to robíte, pýtal sa novinár. Lebo zbožňujem vyhrávať a v plávaní to dokážem, odpovedal Dárnyi. Bol som k tomu blízko. U nás v Lučenci v tom období, kto nešportoval nepatril do žiadnej partie. Ja som vynikal jedine v plávaní.

 

Kde ste študovali?

Prvú vysokú školu – telesnú výchovu – som skončil v Nitre na vtedajšej Pedagogickej fakulte. Musím pripomenúť,  že celé štúdium som s obrovskou závisťou chodil okolo krytého bazéna SPU (vtedy VŠP). Neraz som tam nazeral z vonka cez okno.  Netušil som, že od roku 1974 do súčasnosti tam budem pracovať. Vedel som však, že len učiteľské vzdelanie mi určite nebude stačiť, tak som v roku 1976  začal študovať na FTVŠ UK v Bratislave, kde som získal  najvyššou trénerskou kvalifikáciou. Teoretický základ samozrejme bol  a je nevyhnutný, ale trénerskú prax nič nenahradí. Priznám sa, že aj dnes sa učím.

 

Aká bola Vaša trénerská cesta?

Ako som už spomínal, trénovať som začal v roku 1974 v Plaveckom oddiele TJ Slávia VŠP Nitra. V rámci tohto klubu som trénoval napríklad aj v športových triedach na vtedajšej Základnej škole R. Jašíka. Trvalo sa mi zapísal do pamäti najmä ročník narodenia 1966. Úplnou náhodou to bola  partia neskutočne talentovaných detí. Bolo aj obdobie, keď som asistoval reprezentačnému trénerovi ČSSR pre slovenské mládežnícke plávanie. Určitý zlom aj v mojej trénerskej kariére nastal v roku 1990, keď sme sa s celou rodinou dostali na naše veľvyslanectvo do Budapešti. Na trénovanie to veľmi nevyzeralo, pokiaľ som nestretol generálneho sekretára lyžiarskeho zväzu, môjho známeho z obdobia, keď som už neplával, ale už behal na lyžiach. Slovo dalo slovo a presvedčil ma natoľko, že popri náročnej práci na Veľvyslanectve ČSFR som začal pripravovať národné družstvo Maďarska v biatlone. Táto práca ma tiež napĺňala.  Strašne veľa som sa tam naučil. Niekoľkokrát som sa zúčastnil tréningov v bazéne BVSC Budapešť, kde šéfoval jeden z najúspešnejších plaveckých trénerov sveta – Tamás Szécsi. Tam som pochopil, že čo to znamená, keď štát skutočne podporuje šport a telesnú výchovu. Po návrate domov som sa však s rešpektom znovu vrátil k plávaniu. Tým skôr, že po určitom čase som bol oslovený pre trénovanie plavcov na Športovom gymnáziu v Nitre. Vedel som však, že to čo som videl Budapešti, to u nás nikdy nebude. Na gymnáziu sa však tiež zišla partia neskutočne talentovaných mladých ľudí.  Ich výsledky ma doviedli až k reprezentačnému družstvu SR najmä vo vytrvalostných disciplínach. Má to svoje apropos: vytrvalostné disciplíny a triatlon! Bola to osobitná kapitola, alebo vedľajší produkt. Kto sa trošku zaujímal o triatlon určite pozná mená ako: nebohý Edo Urban, Palo Peciar, Marek Parikrupa, ale aj Rišo Varga. Trošku som sa okolo nich motal! Za závažné epizódy vo svojej trénerskej kariére pokladám aj poverenie vedením reprezentačného družstva akademikov Slovenska v plávaní na svetových univerziádach v čínskom Pekingu (2001)  a v juhokórejskom Daegu (2003).

 

Na koho rád po rokoch spomínate?

Je ich veľa. Mená ako Juro Láznik, Viola Hanesová, Drahuša Starinská, Stano Čánky, Peter Juhász, Peter Korobov, Kares Lacko, Andrea Lančaričová, Renáta Luptáková, Peter Čigáš, Miro Koiš, Gabika Vlasáková, Ria Olajošová, Miro Ábel, Veronika Cigáňová, Maroš Horváth, Lukáš Odráška, Ľuboš Grznár, Denis Lenčéš (a to niekoľkých som určite vynechal, veď som dohromady trénoval viac ako 550 aktívnych pretekárov) sa jednoducho nedajú zabudnúť.  Len dokreslenie: mám jeden zošit, kde som prvých 20 rokov zapisoval všetkých adeptov základného plávania, ktorí prešli mojou rukou, alebo rukou mojich pomocníkov. Obsahuje viac ako 5500 mien.

 

Plávanie sa považuje za jeden z najzdravších športov, je to naozaj tak?

Ja použijem svoj vlastný príklad. Začal som plávať ako „tuberák“ a pri odvode na vojenskú základnú službu mi namerali  obsah pľúc viac ako 6 litrov bez akýchkoľvek patologických zmien. Pri mojej 168 cm „výške“ je to zaujímavé. Škoda, že sa v tom čase nemeralo VO2 MAX. Podľa mňa vo vode si musia dávať pozor len jedinci s problémami na slizniciach nosa a ucha. Počul som aj iné názory, ale nikto mi to nedokumentoval. A pozitívny vplyv plávania na kardiovaskulárny systém, pohybová aparát a celkový funkčný svalový korzet má plávanie len malú konkurenciu. Zdravotné a kondičné plávanie, ktorému sa venujem teraz, určite neprodukuje také deformované kostry a vnútorné orgány, ako niektoré iné tzv. moderné športy.

 

Od koľkých rokov by sa malo dieťa naučiť plávať?

Dobrá otázka! Od narodenia. Dieťa, ako každý cicavec sa rodí s danosťami k plávaniu. Rodičia a okolie ich postupne odúčajú, alebo nie. Z bezpečnostných dôvodov, je potrebné začať najneskôr pri nástupe do školy. Aké má ranné plávanie vplyv na detský organizmus dokumentujú skúsenosti a štúdie z bývalej NDR.  V tejto krajine určite urobili mnoho prešľapov, najmä vo vrcholovom športe, ale aký program vytvorili pre deti používa veľká časť súčasného vyspelého sveta. Kto má o to záujem zistí si to!

 

Ktorý štýl je najjednoduchší a čo by ste poradili rodičom?

Akokoľvek sa laikom nezdá, ale najjednoduchším plaveckým spôsobom je kraul. Je to pre človeka najprijateľnejší pohyb vo vode. Akurát sa treba naučiť dýchať. Paradoxne technicky najzložitejšie sú prsia. Tento spôsob správne však používa len malé percento návštevníkov bazénov. V prvom rade, by rodičia mali pravidelne chodiť s deťmi do vody a zvykať ich, na pobyt vo vodnom prostredí. Naopak, nemali by ich strašiť, ale dávať na nich pozor. Moja akútna rada však je: keď prídete k plaveckému trénerovi nezačnite vetou, že vaše dieťa už výborne pláva. To potom bývajú tie najproblémovejšie deti.

 

Daniela Hrnčárová