hľadať

Profily osobností












viac osobností 
Bleskové rozhovory






viac rozhovorov 
Foto týždňa

Na najväčšom sídlisku v Nitre sa opäť rozložil cirkus.

 

Partneri
 
  
  

 

 

Užitočné linky
  • Vlaky
    (vyhľadávanie vlakového spojenia, online poloha a meškanie vlakov, nákup lístkov cez internet, lanovky)
  • Medzimestské autobusy
    (cestovné poriadky, nákup lístkov cez internet, autobusy do Európy)
  • Prímestské autobusy
    (cestovné poriadky, informácie, obchodné miesta)

 

(poradňa, reklamácie, nebezpečné výrobky)

 

 

(vyhľadávanie LV, katastrálna mapa, elektronické formuláre)

(zistenie bonity pôdy, pôdny portál)

(územné rozhodnutie, stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, ohlásenie drobnej stavby)

(číslovanie stavieb, vystavenie výpisu)

(daňové priznanie, ohlásenie k miestnemu poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady)

(program, kontakty na pracoviská SIEA)

(podpora bývania, úvery, nenávratné príspevky, zatepľovanie) 

(verné napodobeniny originálov parfúmov svetových značiek)

 
 


 

 

 


Počasie dnes

Teplota: 29°C
Vietor: 2m/s
Smer vetra: JV


nie sú údaje

Mestský úrad Nitra :
Štefánikova trieda 60
950 06 NITRA 
037/65 02 111
0911/990 256
Úrad Nitrianskeho samosprávneho kraja:
Rázusova 2A, 949 01 Nitra
Telefón: 037/ 6922 911
Fax: 037/ 6580 262
E - mail: info@unsk.sk
Okresný úrad Nitra:
Štefánikova trieda 69, 949 01 Nitra
037/ 65 49 111
Polícia:
158, 112
Hasičský a záchranný zbor:
150, 112
Mestská polícia:
159, 112
Zdravotná záchranná služba:
112, 155, 037/7 833 005, 0918 888 653 
Pohotovosť - elektrárne:
0850 111 555, 037/7 763 246
Pohotovosť - plyn:
dispečing -  037/6 518 892, spojovateľka -  037/6 911 111
Pohotovosť - vodárne:
v pracovnej dobe -  037/6 518 756, mimo pracovnej doby -  037/6 513 420
Linka dôvery v Nitre:
037/6 523 222
Útulok pre zvieratá:
0904 207 777, 0902 202 161, 0908 484 770
Dispečing záchrannej leteckej služby- Nitra:
181 55
Záchranná služba:
155, 112, 037/6 504 477
Nahlasovanie porúch verejného osvetlenia:
037/6 55 74 93

Marius Massanyi vždy pracoval pre veci, a nie proti nim

dátum pridania: 19.01.10-12:35

Najskôr pomáhal otcovi - významnému maliarovi Edmundovi Massanyimu vo výtvarnom ateliéri. Potom bol profesionálnym hudobníkom a svetobežníkom. Neskôr zakotvil vo Švédsku, kde si založil rodinu a stal sa z neho úspešný ilustrátor a populárny vysokoškolský pedagóg, ktorý vychoval desiatky dizajnérov pre svetoznáme značky H&M či IKEA. Napokon sa vrátil do rodného domu na Kmeťkovej ulici v Nitre, kde privítal nový rok 2010. Spolu so svojou švédskou manželkou a dvoma synmi, ktorí pricestovali z Veľkej Británie a USA. Grafik a maliar Marius Massanyi.


SILVIA STRUHÁROVÁ

Umenie medzi Nitrou a Štokholmom


Máte jeden, či dva ateliéry?
- Mám dva - v Štokholme aj v Nitre, ale tunajší je celý zaprataný. Zdedil som ho po otcovi, takže ho musím postupne usporiadať.
Vo Švédsku ste sa usadili pred takmer štyrmi desiatkami rokov. Ako často ste v tomto období navštevovali Nitru a Slovensko?
- Po osemdesiatom deviatom som tu pobudol dovedna asi tretinu roka – časť v letných mesiacoch a časť na Vianoce. Som jediný syn, takže kvôli matke. Staral som sa o ňu až do konca jej života. Odišla predvlani v decembri po ťažkej chorobe. V Nitre žijem teda už dva roky, manželka pricestovala na Slovensko za mnou a Švédsko mi je momentálne vzdialené.
Aké máte plány? Zostať už na Slovensku, alebo sa chystáte späť do Škandinávie?
- Ešte neviem. Uvidím - čo príde, to prijmem. Bude to záležať aj od mojich synov. No rád by som mal už pokoj. Iba vtedy je možné tvoriť. Nedá sa žiť bohémsky, keď má človek rodinu...
Čo je podľa vás umenie?
- To závisí od uhla pohľadu. Niečo, čo sa na umenie tvári, nie je umenie, a to, čo sa netvári, umenie je. V minulosti sa o umení hovorilo, že ide o šikovné, nadané, talentované remeslo. Až neskôr sa o tom začalo uvažovať snobsky. Umeleckí teoretici behali za umelcami, aby mohli písať o tom, čo je umenie. Dnes diskutujú a rozhodujú o tom, čo je nové a moderné v umení práve teoretici a výtvarní kritici. Umelecké diela sa stali príliš všedné a umenie sa stalo fraškou. Je o tom ťažké debatovať, podobne ako napríklad o vzťahoch medzi ľuďmi (mužmi, ženami, deťmi). Lebo sa to stále mení a má to rozličné aspekty.

 

Jedinečné detstvo


Ste jediný syn slávneho nitrianskeho maliara Edmunda Massányiho, ktorý je známy aj vo svete. Aký mal na vás vplyv?
- Obrovský. Zdedil som po ňom gény akejsi honby za dobrodružstvom. Nerád sa nudím - a to ma sprevádza po celý život .
Váš otec sa v 50-tych a 60-tych rokoch preslávil ako excelentný ilustrátor stoviek dobrodružných kníh z exotického prostredia, cestopisov, kovbojok a indiánok...
- Ako dieťa som všetky tieto tituly prečítal ešte v rukopisoch, skôr ako boli knižne vydané.
Aké spomienky vám na otca zostali?
- Rozprával mi o tom, že keď chodil do gymnázia, ostatní ho považovali za zasneného, lebo všetko, o čom bola reč, v mysli ilustroval. Mal úžasnú predstavivosť.
Videli ste ho niekedy, ako maľoval veľké monumentálne diela?
- Áno, pomáhal som mu ako chlapec.
Edmund Massányi bol brilantný maliar fresiek. Množstvo z jeho prác dodnes zdobí kostoly v Nitre a jej širokom okolí.
- Dúfam, že to nevyznie ako rúhanie, ale otec sa nechodil do kostola modliť ako tradiční veriaci na bohoslužby, ale pracovať. Bol bytostne naplnený históriou a vierou v Boha. U neho malo náboženstvo inú formu. Nehovoril o ňom, pretože bolo jeho súčasťou, mal ho v sebe. Pochopil som to, keď som ho pozoroval, ako skicoval a prenášal námety do fresiek na steny.
Aký bol ako človek?
- Ohromný. Zlatý a tichý. Nerozprával hlúposti, ale bol veľmi humorný. Šarmantný človek to bol! V určitom zmysle bol správne umelecky cieľavedomý. Nenechal sa rozptyľovať od tvorby. Viem to oceniť, pretože po celý život ma atakovali a od tvorby odvádzali rôzne rušivé momenty. „Rob toto... Choď kúpiť toto... Toto si nespravil...“ Ďalej školské povinnosti, schôdze, plánovanie... Môjho otca takéto veci vôbec nezaujímali. Bol úplne nad nimi. Keď prišlo uhlie, radšej niekomu zaplatil, aby mu ho preniesol do pivnice. Nikdy neuvaril ani čaj. Iba tvoril. O ostatné sa starala matka.
Vyrastali ste v ťažkých povojnových časoch. Viedol vás aj umelecky?
- Čiastočne áno. Pri maľovaní v ateliéri sme diskutovali a dával mi rady. Napríklad: „...nekresli malé ruky, ale radšej väčšie“. Má to svoje opodstatnenie, veď aj Michelangelo maľoval ruky zväčšené, čím dodal dielu expresívnosť, váhu a hĺbku. Keďže sme mali doma umelecké knihy, mohol som aj z nich čerpať. Otec sa veľmi zaoberal farbou - a zostalo to aj mne. Pre mňa je farba veľmi dôležitá, no nie iba jej prvoplánový obsah či nejaké abstraktné fľaky. Ale to, čo je za ňou - harmónia! Aj v hudbe ma zaujme, keď niekto položí ruky na klávesnicu. Nie tým, akú vylúdi melódiu, ale či je v nej harmónia. Preto ma v 60-tych rokoch oslovil svet hudby.
Ako si spomínate na nitriansky umelecký život 40-tych a 50-tych rokov minulého storočia?
- Istý čas bol mojím učiteľom otcov súpútnik Ľudovít Slamka. Spomínam si na neho ako na tichého introverta.
Vašu matku si Nitrania pamätajú z predajne Dielo, kde pracovala. Bola pravou nitrianskou dámou vtedajšej Nitry. Aký mala na vás vplyv?
- Bolo medzi nami veľmi silné puto.

Prelomový rok 1968


Ako ste sa dostali k hudobníčeniu?
- Keď som mal päť, otec mi povedal: „Počúvaj, chlapče, toto je džez!“ Odvtedy som neprežil ani jeden deň bez rôznych štýlov a podôb džezu - moderného, klasického, swingu a pod. Otec mi často spieval rozličné americké evergreeny. Keď som vyrástol, pochopiteľne ma to ťahalo k hudbe.
V 60-tych rokoch ste boli členom orchestra Braňa Hronca a hrali ste v krajinách vtedajšej západnej Európy.
- V hudbe som našiel radosť i obživu až do roku 1968, keď som sa zhodou okolností dostal do Švédska - a začala sa ďalšia etapa môjho života. Zostal som tam úplne sám, bez spoluhráčov, rodiny a pochytil ma skutočný strach. Bolo to po prvý raz v mojom živote, keď som pocítil úzkosť z budúcnosti. Otriaslo to mnou, lebo sa zrazu všetko zrútilo. Zostal som vonku. Predtým som tri roky študoval architektúru v Bratislave a chcel som ju dokončiť v Zurichu. Tam ma síce prijali do 2. ročníka, ale napokon som nemohol nastúpiť, lebo záujem Čechov (ako nás všetkých z Československa volali) bol príliš veľký.
Ako dlho ste hrávali so Švédmi?
- Od šesťdesiateho ôsmeho do sedemdesiateho druhého, potom som prešiel k umeniu.
Osudná vám teda bola Škandinávia...
- Bolo to najjednoduchšie riešenie - pokračoval som v aktívnom hraní so švédskymi orchestrami. Postarali sa o mňa. Našli mi prácu, zaplatil som si členské v ich odboroch a dostal som sa do hudobného obehu so Švédmi. Bolo to dokonca voľnejšie ako predtým. Hrávali sme takmer po celej Škandinávii.
...a našli ste si tam vašu manželku.
- Prvý raz sme sa stretli v jednom podniku, kde som hral ešte v roku 1967 s Braňom Hroncom. Potom sme spolu odišli na dovolenku do Talianska. No v tom období som ešte nemal známosti, ani záujem sa usadiť. Po určitom čase sme sa náhodne stretli v tom istom podniku, už keď som hral so Švédmi - a odvtedy sme spolu. Manželka mi totiž vtedy dala ultimátum, že buď hudba, alebo rodina. Rozhodol som sa pre to druhé .
Z akého dôvodu ste od architektúry prešli k výtvarnému umeniu?
- Nezostávalo mi nič iné, ako si dokončiť štúdiá v Štokholme. Vybavil som si študentskú pôžičku, no stavebníctvo nemalo v tom období kvôli veľkej kríze perspektívu. Bol to chaotický čas.
Preto ste teda prišli študovať na Beckmann´s School Of Design, kde ste napokon pracovali 30 rokov?
- Bolo mi to bližšie, lebo po jej skončení som bol ilustrátor a dizajnér. Vyučoval som na tejto vysokej škole a súčasne ilustroval knižné obálky – exlibrisy. Švédi mali, pochopiteľne, iný systém, ako u nás. Už vtedy – na prelome 60-tych a 70-tych rokov – u nich bola reklama. Keďže to nebolo to, čím sa zaoberal otec, musel som sa vo výtvarnom myslení úplne preorientovať. Prispôsobiť sa ich vkusu, vrátane veľkého vplyvu z Ameriky. Zaoberal som sa teda tým, čo mi sadlo najviac. Neskôr sme sa s rodinou presťahovali do domu a mali sme sa lepšie a lepšie.


Svojich študentov miloval


Aké boli vaše pedagogické začiatky?
- Ako čerstvý absolvent začal zaskakovať za rektora, ktorý pripravoval výstavu. No a postupne som sa stal riadnym pedagógom. Keďže žiaci školy boli so mnou spokojní, nechceli ma odtiaľ pustiť a pôsobil som tam z pedagógov školy asi najdlhšie.
Beckmann´s School Of Design je známa vo svete tým, že pripravuje dizajnérov pre prestížne značky IKEA, H&M a ďalšie. Aký systém na tejto škole vládne?
- Školu navštevujú študenti z celého sveta. A majú právo vyberať si pedagógov. Všetko je tam príliš liberálne. Až také voľné, aké na Slovensku azda dodnes neexistuje. Je to súkromná škola a spôsob komunikácie vedenia s pedagógmi je netradičný. Povedia vám: „...príď a vyučuj! Koľko hodín tu budeš, toľko ti zaplatíme, ale keď ochorieš, tak ti nezaplatíme. Keď žiaci povedia, že by ich mohol vyučovať iný pedagóg, tak okamžite odídeš a bez akýchkoľvek diskusií.“ Akonáhle vyučujúci neposkytne študentom to, čo očakávajú, tak skončil. No ja som bol vždy veľmi svedomitý a kritický. Riadil som sa podľa vlastných skúseností. Keď som študoval a platil školné, no nenapredoval som, bola to pre mňa výzva: Veď ja vám ukážem, ako to má byť! Nikdy som to síce počas môjho života vo Švédsku nahlas nevyslovil, ale správal som sa podľa toho...
Aký bol váš život v prostredí veľkej rivality a súperenia?
- Ďakujem za opýtanie, nebolo to ľahké. Niekedy som vnútorne až zúril, no musel som prežiť. Bolo to náročné, pretože vás dennodenne hodnotili. Keď som prišiel s mojimi ilustráciami do komisie, povedali len, že takto sme to nemysleli... lebo nevedeli, čo presne chcú! Inokedy som mal úspech a všetci vraveli: WHAU!!! No tá neistota, či zarobím a budem mať na účty, človeka veľmi psychicky vyčerpávala...
Ktoré predmety ste vyučovali?
- Figúru oblečenú, figúru nahú, kde boli najdôležitejšie kompozícia, štruktúra a farba, ďalej odevný dizajn, módne ilustrácie (do časopisov) a dezény textílií na počítači. Teší ma, že spomedzi mojich žiakov vyšlo 40 úspešných módnych návrhárok a dizajnérok, ktoré si prišla ešte počas štúdia vybrať šéfka H&M (Hennes & Mauritz) či kreatívny šéf siete obchodných domov IKEA. Pri ich výučbe som sa opieral o farebnú náuku bauhaus, ktorú som prebral od otca, o piliere architektúry (náuku o perspektíve), o teóriu kreslenia a podobne. So študentmi sme chodili do kaviarní alebo do ulíc a kreslili sme. Vždy som mal pre nich nejaké nové úlohy.
Ako to bolo so zárobkom na spomínanej škole?
- Možno, že som kolegom išiel na nervy tým, že som mal veľa hodín, no žiaci si ma žiadali. Za hodinu sa platilo na začiatku 70-tych rokov 50 švédskych korún a na konci mojej kariéry to bolo 450 korún. Učil som v priemere tri dni v týždni – a moji kolegovia vraveli: „Treba dať možnosť aj druhým.“ Potom si ma predvolal sám rektor, zatvoril za sebou dvere a spýtal sa ma: „Prečo si taký populárny?! Čím to je?“ Keď nastúpil ďalší rektor, tiež sa čudoval: „Preboha, veď on zarobí viac, ako ja, a ja som rektor!“
Pripravovali ste sa na hodiny?
- Nie veľmi, len som pracoval pre veci a nie proti nim. To je zásadným mottom môjho života.
Akú taktiku ste si zvolili na študentov, keď si vás tak žiadali?
- Žiakov som nebral ako skupiny, ale ako osobnosti. Každému študentovi som sa venoval individuálne. O každého som prejavoval záujem a pomáhal som mu. S každým som pracoval v rámci jeho podmienok rozvoja a rastu. Nediktoval som, že to musí byť tak a tak, aby boli všetci na jedno kopyto. Hľadal som v nich všetko, čo bolo dobré a životaschopné. Vravel som často: „To je výborné, fantastické!“ Podporoval som ich a vždy som im to dal najavo. Veľmi dôležitá bola medzi nami komunikácia. Preto som nikdy nemal konflikt so žiadnym z mojich študentov. Jednoducho som ich miloval a milujem. Niektorí sa so mnou stretávajú a kamarátia dodnes. Napríklad jeden z nich mi prišiel povedať, že on nenávidí predmet figúra, kreslenie vôbec a že on štúdium nezvládne. A napokon sa stal z neho veľmi úspešný ilustrátor vo Švédsku a neskôr aj v Japonsku. V jeho živote sa udiali veľké veci. Na prvý pohľad bol možno blázon, ale bol to milý, dobrý človek.
...takže vydolovali ste z nich maximum.
- Áno, oni ma udržiavali v mladistvom rozpoložení - v kondícii. Musel som sa vedieť vyjadrovať a zaujať ich. Používal som všelijaké metafory, aby vedeli určité veci prijať a pochopiť. Tak som ich niekedy zamotal, že napokon som ich pre danú vec získal . No vždy záležalo aj od ich prirodzeného talentu.

Komerčná tvorba


Čím ste oslovili verejnosť?
- Ilustráciami v časopisoch. Pravidelne som dodával obrázky k textom noviel do veľkého vydavateľstva a stal som sa ich dvorným ilustrátorom. V každom časopise vtedy vychádzali príbehy na pokračovanie. Aj 10- či 20-dielne a boli veľmi čítané a žiadané. Práca to bola náročná, lebo postavy bolo treba vykresliť realisticky až fotograficky, aby ich čitatelia spoznali. I keď to navonok umelecky odsudzovali, všetci výtvarníci sa k tomu chceli dostať, lebo to znamenalo pravidelný príjem a platili tam najviac. Za štyri obrázky som inkasoval mesačný plat. I keď som bol v tejto oblasti dlho úspešný, po čase som mal toho plné zuby. Už som nevládal čítať tie hlúposti... Všelijaké srdcervúce príbehy pre ženy, o únosoch detí a podobne. Hrôza... Najnáročnejšie boli historické ilustrácie. Pred samotným kreslením si totiž musíte pripraviť rešerš o tom, ako v tom čase vyzerali interiéry, nábytky, ako sa ľudia obliekali a podobne. Musel som pátrať v archívoch, bola to zdĺhavá robota. Podobné to bolo aj pri tvorbe knižných obálok. no to som si pamätal ešte z čias, keď tvoril otec a veľmi som ho za to obdivoval. Zostalo to vo mne - keď ilustroval indiánske knihy, exotické príbehy, z južných morí, Batuchana, Džingischana, éru Tatárov, Turkov, Rákoczyho... Jeho práce boli autentické do posledného gombíka na kabáte alebo pera na čelenke indiána. Bol vzorný detailista. Dnes to už takto poctivo nevie robiť nikto.
Ale pracovali ste istý čas aj v reklame.
- Áno, a aj tam sa úspešnosť meria počtom objednávok. Robil som úžitkové umenie, reklamu pre reklamné agentúry i voľnú tvorbu.
A čo vaše autorské výstavy?
- Nie som „predávajúci“ výtvarný typ. Zdedil som to po otcovi. Navyše, keď niečo predáte za 10-tisíc švédskych korún, galéria si vezme 30 percent, z tých sedem si vezme 3,5-tisíc štát na dane a nakoniec za rámy a materiál dáte toľko, že vám zostane čistý zisk asi 2-tisíc. To je veľmi málo. Privátny predaj je riskantný, lebo sú tam za to prísne tresty.

Rodinné zázemie a priatelia


Pomáhala vám vo vašej kariére manželka alebo príbuzní?
- Nie. No manželka mi viackrát pózoval ako modelka.
Vaši synovia idú v šľapajach vašich a vášho otca.
- Mladší syn Paulo je počítačový a grafický dizajnér v jednej reklamnej agentúre vo Švédsku, starší Michael zasa v Anglicku. Paľko bol zamilovaný do Kalifornie, a tak tam navštevoval filmovú a dizajnérsku školu. Miško najskôr založil produkčnú firmu s televíznymi štúdiami, kde vyrábali reklamné filmy, hudobné a rockové videá. Potom odišiel do Londýna, kde v súčasnosti pracuje s internetom a súčasne píše scenáre k filmom. Je to jeho srdcová záležitosť¬¬.¬
Ktoré mená vás ešte spájajú so Štokholmom?
- Vo Švédsku sa usadil aj Vlado Hronec, brat Braňa Hronca, ktorý sa oženil tiež so Švédkou. Väčšina zo Slovákov žijúcich vo Švédsku mala niečo spoločné s muzikou. To bola moja pupočná šnúra, ktorá ma roky spájala so Slovenskom. Oni boli aktívnymi hudobníkmi a občas sme si spolu zahrali, no stretávali sme sa na kamarátskej báze.

Švédsko a Švédi


...netajíte sa tým, že sú dodnes pre vás zaujímaví.
- Je to niečo, na čo som do dnešného dňa neprišiel a neviem to definovať. Švédi sú unikátni a špeciálni. Tvoria pomerne malý národ, je ich o niečo viac ako Slovákov, ale všetko vedia, všetko vyrábajú – automobily, lietadlá, zbrane, majú atómové elektrárne, aj ako umelci sú výborní. Obdivujem ich. Dokonca aj ich muzikanti sú skvelí. Keď hrali džez, tak to bol najlepší džez v Európe. To je jeden z dôvodov, prečo som tam bol spokojný.
Všetko má rub aj líc. Iste majú aj nejaké negatívne črty.
- Iste. Hovorí sa tomu švédska kráľovská žiarlivosť a švédska kráľovská závisť. Švédsko je krajina plná paradoxov, lebo majú súčasne kráľovstvo i vyspelú demokraciu, na jednej strane sú veľkí individualisti, na strane druhej si vytvárajú neprehľadné ľudské siete, ktoré zasahujú aj medzi umelcov. Ako národ vymierajú, a tak prijímajú najviac prisťahovalcov v Európe. Sú veľmi benevolentní i konzervatívni zároveň.
Pocítili ste niekedy ako imigrant diskrimináciu?
- Švédi nemajú prisťahovalcov príliš v láske. Ja som sa tváril, že takým veciam nerozumiem a išiel som rovno na vec . Postupne sa to utriaslo tak, že vo Švédsku pribudli aj nové rasy – a dnes už ani neviete, kto je kto. Azda najviac je tam miešancov od Stredozemného mora, ktorí sa na severe už narodili a vedia po švédsky.
Aké bolo Švédsko na začiatku 70-tych rokov, keď ste tam začali žiť - a aké je dnes?
- Zmenilo sa prakticky všetko. Vtedy bolo izolované, dnes je otvorené. Veľa sa cestuje, boli vybudované nové univerzity, kde študujú zahraniční študenti a Švédi študujú v zahraničí. Švédsku korunu si síce ubránili, ale vládne tam extrémna sloboda.
Aká je typická švédska výchova?
- Deti sa nesmú biť. Typická je tzv. švédska zdržanlivosť, čo v porovnaní so slovenskou náturou znamená zamĺknutosť, mierny nezáujem až chlad. Aforizmus hovorí, že Švéd je ako kečupová fľaša, treba do nej dlho tĺcť, pokým jej obsah vytečie . Ale je aj veľmi družný a priateľský, usporadúva oslavy a zábavy, veľa sa rozpráva a pritom popíja. Obľúbená je tam vínna kultúra.
Švédi teda tvrdo pracujú, ale majú radi aj voľnosť. Ako najradšej relaxujú?
- Na chalupe. Chalupárstvo je pre nich mimoriadne dôležité. Je to drahé hobby a chalupy sa dedia z pokolenia na pokolenie. Ich majitelia si ich udržiavajú, renovujú, dopĺňajú, vylepšujú. Pochopiteľne, ich súčasťou je sauna.
Ako ste slávili vo Švédsku Vianoce?
– Samozrejme, i tam medzi najdôležitejšie sviatky roka patria Vianoce, ktoré ale nemajú nič spoločné s našimi jasličkami a Ježiskom. Podobne ako Veľká noc, ktorá má u nás kresťanský punc. Tieto sviatky sa slávia tak, že sa pri nich prehýbajú stoly... Meniny sa u nich neoslavujú, len narodeniny. Začiatkom leta prichádza sviatok mitsom raftom, ktorý pochádza z čias starých Vikingov. Všetci idú do krajiny na vidiek. Tam stavajú máje a oslavujú najdlhší deň v roku. Dôležitým termínom je druhá polovica augusta, keď prichádzajú raky. Sú to také stredne veľké raky, ktoré sa lovia z potokov. No dovážajú sa aj menšie i väčšie, americké či turecké raky a zasa sa všetci stretnú pri preplnených stoloch. Dajú si na hlavu zábavné čiapky z papiera a pijú tvrdý alkohol. Raky uvarené v slanom kôprovom náleve sa pri tom hodnotia hviezdičkami a je z toho celá veda.
Ako ste privítali nový rok 2010 na Slovensku?
- S rodinou a tunajšími priateľmi. Na sviatočnej vianočnej tabuli sme mali najmä švédske jedlá. Manželka pripravila lososy a slede naložené v horčicovom a cesnakovom náleve, ku ktorým sa podávali zemiaky. Ja som uvaril špeciálnu hubovú polievku podľa rodinného receptu rodiny Massanyi z 18. storočia, ktorý som zdedil po babičke. Synom i manželke sa tohtoročné sviatky v Nitre skutočne páčili.


Umelecký životopis Mariusa Massanyiho:
Narodil sa v roku 1942 v Nitre. Po troch rokoch štúdia architektúry v Bratislave ukončil vysokoškolské štúdiá v roku 1975 na Beckmann´s School Of Design v Stockholme. Získal viacero ocenení, napríklad za titulnú ilustráciu k filmu Papillon. Štúdium dizajnu si doplnil na workshopoch Famous Illustrators Workshop v New Yorku v rokoch 1978/79. Do roku 2007 vyučoval na súkromnej vysokej škole Andersa Beckmanna v Štokholme, ktorá poslucháčom z celého sveta ponúka štúdium v odboroch grafika a reklama, fashion design a industriall design. Z medzinárodných ocenení si najviac váži diplom Award Of Excelence For Advertising, ktorý získal v roku 1986 za sériu ilustrácií v USA. Opakovane viedol letné výtvarné kurzy na talianskom ostrove Capri.

 


Media galéria




 poslať článok mailom  vytlačiť článok



Chcete dostávať vždy aktuálne informacie z nášho mesta?
Prihláste sa na odber noviniek!

© SITA Slovenská tlačová agentúra, prevádzkovateľ spravodajského portálu webnoviny.sk. Všetky práva vyhradené.